Pôstne obdobie je prípravou na Veľkú noc. Kresťania pôst začínajú Popolcovou stredou. Veriaci sa vtedy dávajú symbolicky poznačiť popolom.
V starozákonnej dobe Židia na znak smútku sedávali v popole.
Pôst trvá 40 dní. Jeho dĺžku je možné spájať s viacerými udalosťami: 40 rokov trvala cesta Izraelitov do zasľúbenej zeme, 40 dní sa postil Ježiš po svojom krste, 40 dní trvala biblická potopa...
V prvotnej cirkvi sa ľudia počas pôstu pripravovali ku krstu. Pôst vrcholí tzv. Veľkým týždňom.
Ježišova výzva k obráteniu a pokániu sa netýka len vonkajších skutkov, popola, pôstov a umŕtvovaní, ale predovšetkým obrátenia srdca a vnútorného pokánia. Vonkajšie gestá bez vnútorného pokánia sú len trápnou ceremóniou, žiaľ, pomerne častou.
Vnútorné pokánie je radikálna zmena života, obrátenie srdca k Bohu a zavrhnutie zla. Opiera sa o Božie milosrdenstvo a dôveru v jeho pomoc. Pôst a návrat k Bohu, sa má odohrávať predovšetkým v ľudskom vnútri, v skrytosti.
Vnútorné pokánie kresťana sa môže prejavovať:
pôstom (obrátenie vo vzťahu k sebe samému);
modlitbou (obrátenie vo vzťahu k Bohu);
almužnou (obrátenie vo vzťahu k iným).
Obrátenie sa uskutočňuje:
prejavmi zmierenia, starostlivosťou o chudobných,
vykonávaním a obranou spravodlivosti a práva,
vyznaním svojich vín,
bratským napomínaním,
revíziou života, spytovaním svedomia,
prijímaním utrpenia,
čítanie Svätého písma a modlitba prispieva k duševnému skrásnievaniu.
(neúčasť na plese počas pôstu je len malou „čerešničkou na torte.“)
Vzkriesenie Ježiša Krista je najstarším a najväčším kresťanským sviatkom. Nazýva sa aj Pascha. Toto slovo pochádza z hebrejského „pesach“ - prechod z otroctva do života v slobode. Boh previedol Židov z Egypta cez Červené more pod vedením Mojžiša.
Židia si udalosti Exodu pripomínali každoročným sviatkom Veľkej noci. Na túto počesť jedli veľkonočného baránka a jeho krvou si pomazali veraje dverí.
Židovská Veľká noc je predobrazom kresťanskej Veľkej noci a veľkonočného Baránka, Ježiša Krista, ktorého krvou bolo vykúpené ľudstvo.
Pre kresťanov je Pascha prechodom z otroctva hriechu (smrti) do života v slobode Božích detí. Generáciami očakávanú slobodu priniesol Ježiš Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním. Stalo sa to práve v čase židovskej Veľkej noci.
Dátum Veľkej noci
Termín Veľkej noci sa každoročne mení.
Sviatok sa slávi v prvú nedeľu po prvom jarnom splne mesiaca, ktorý nasleduje po jarnej rovnodennosti (nicejský koncil 325). Ak spln pripadá na nedeľu, Veľká noc sa slávi v nasledujúcu nedeľu.
Podľa svedectva apoštolov Ježiš Kristus vstal z mŕtvych prvý deň po sobote – v nedeľu (Matúš 28,1).
Pravoslávna Veľká noc sa slávi neskoršie, pre svoj výpočet využíva starší juliánsky kalendár.
Veľký týždeň
Niekde sa nazýva aj Svätý týždeň, alebo Strastný týždeň (pravoslávni). Všetci kresťania ho považujú za najvýznamnejší týždeň liturgického roka. V týchto dňoch Kristus uskutočnil najväčšie tajomstvo spojené s vykúpením človeka: prijal rozsudok smrti, zomrel na kríži a vstal z mŕtvych.
Veľký týždeň začína Kvetnou nedeľou. Ďalšími posvätnými dňami sú:
Zelený štvrtok
Veľký piatok
Biela sobota
Veľkonočná nedeľa
Kvetná nedeľa
V niektorých domácnostiach sa ratolesti po posvätení kladú za obrazy, kríž, aby členom rodiny pripomínali Božie požehnanie. Z týchto ratolestí by sa mal pripraviť popol pre budúcoročnú Popolcovú stredu.
Pôvodný názov tejto nedele bol nedeľa paliem - Palmarum.
Ježiš prichádza do Jeruzalema na veľkonočné sviatky. Zástupy ho vítajú palmovými ratolesťami (Ján 12,13). Táto udalosť je hlavným momentom Kvetnej nedele.
Od 4. storočia sa v Jeruzaleme zaužíval zvyk, že patriarcha v ten deň spolu so zástupom schádzal na oslici do mesta.
Pomenovanie Kvetná nedeľa súvisí s tým, že u nás významné osobnosti vítame kvetmi, tento deň spadá do skorej jari, kedy sa objavujú prvé kvety a prebúdza sa príroda.
Zelený štvrtok
Predpoludním sa v katolíckych biskupských chrámoch stretávajú kňazi diecézy so svojim biskupom na Omši svätenia olejov:
olej chorých sa používa pri sviatosti pomazania nemocných;
krizma sa používa pri birmovaní, krste, pri svätení biskupov a kňazov a konsekrovaní kostolov;
olej katechumenov sa používa pri krste.
Oleje znamenajú Božiu milosť, posilňujúce a liečivé dary Ducha Svätého, ktoré Ježiš prisľúbil apoštolom.
Večerné bohoslužby sú spomienkou na Ježišovu poslednú večeru, počas ktorej slávil prvú svätú omšu, ustanovil Sviatosť Oltárnu - eucharistický chlieb a sviatosť kňazstva.
V katolíckych a pravoslávnych kostoloch biskupi alebo kňazi umývajú mužom nohy, podľa Ježišovho príkladu, ktorý pri poslednej večeri na znak lásky a poníženosti umyl nohy apoštolom.
Veľký piatok
Na Veľký piatok si kresťania pripomínajú Ježišovu smrť na kríži.
V tento deň veriaci zachovávajú prísny pôst.
Ježiš Kristus bol ukrižovaný na vrchu Golgota za cisára Tibéria, za konzula Pontia Piláta.
Biela sobota
Veľkonočná vigília (očakávanie, bdenie) sa slávila už v piatom storočí.
Rímskokatolíci obrady dnešnej vigílie konajú po západe slnka alebo v noci.
Veľkonočná nedeľa
Pravoslávni a gréckokatolíci slávia Vzkriesenie v nedeľu skoro ráno, ešte za tmy.
Dnes sa koná aj požehnanie veľkonočných pokrmov, tzv. svätenie pasky. Ide o východný zvyk, ktorý na mnohých miestach prevzala aj západná liturgia.
Počas Veľkonočného obdobia sa gréckokatolíci a pravoslávni pozdravujú „Christos voskrese!“ a odpovedajú „Voistinu voskrese!“. (Kristus vstal – naozaj vstal!)
Sv. Pavol: „Márne by bolo naše kázanie, márna by bola naša viera, keby nebol vstal z mŕtvych.“
Ježiš vstal z hrobu, zjavil sa Márii Magdaléne, Petrovi, apoštolom, emauzským učeníkom a mnohým iným, ktorí túto pravdu hlásali a potvrdzovali aj obetovaním života.
So spomienkou na zosnulých úzko súvisí slávnosť Všetkých svätých. Tento sviatok vychádza z historickej udalosti, ktorou bolo zasvätenie rímskeho Pantheonu, chrámu všetkých rímskych bohov, Panne Márii a všetkým svätým. Bolo to 13. mája 609.
Na kresťanskom Východe sa však slávil spoločný sviatok všetkých mučeníkov už od 4. storočia.
Od 8. storočia sa začal sláviť sviatok Všetkých svätých v Írsku, Anglicku a u Frankov (1. novembra). Cirkev v tento deň uctieva všetkých, ktorí už získali večný život.
Spomienka na zomrelých sa slávi nasledujúci deň po Všetkých svätých. Pozornosť veriacich sa vtedy prenáša na všetkých, ktorí ešte nie sú dokonale pripravení k vstupu do stavu večného pokoja.
Slávenie tejto spomienky sa objavuje roku 998 keď ju vo francúzskom benediktínskom kláštore v Cluny zaviedol opát Odilo († 1048).
Od 11. do 13. storočia sa spomienka na zomrelých rozšírila aj mimo benediktínske kláštory v ďalších krajinách.
V 14. storočí sa udomácnila v Ríme. V 13 storočí sa tento zvyk objavuje už v celej západnej cirkvi.
V Aragónii začali kňazi v tento deň celebrovať tri omše za zosnulých. Od roku 1915, keď v prvej svetovej vojne zahynulo veľké množstvo ľudí, dovolil pápež Benedikt XV. tento zvyk aplikovať v celej Cirkvi.
Tradícia sviatku siaha až do biblickej doby. Významnú zmienku o vzťahu k zomrelým nachádzame už v Starom Zákone.
Júdova obeta za padlých. - Potom Júda zobral svoje vojsko a odviedol ho do mesta Odolam. Keďže nastával práve siedmy deň, posvätili sa podľa obyčaje a slávili tam sobotu. Na druhý deň vyšli Júdovi ľudia, aby odniesli telá padlých, lebo už bolo nanajvýš treba, a uložili ich vedľa ich príbuzných do otcovských hrobov. Tu našli pod oblekom u každého z padlých amulety modiel z Jamnie, čo zákon Židom zakazuje. Všetkým bolo zrejmé, že padli pre túto príčinu. Všetci velebili Pána ako spravodlivého sudcu, ktorý vyjavil tajnosti. Potom sa začali modliť a prosili, aby im toto previnenie, ktorého sa dopustili, bolo úplne odpustené. Šľachetný Júda napomínal však ľud, aby sa chránil hriechov, keď na vlastné oči videli následky hriechu u padlých.
Potom urobili medzi mužstvom zbierku, ktorá vyniesla dvetisíc drachiem striebra. Tieto poslal do Jeruzalema, aby bola prinesená obeta za hriechy. Bol to veľmi krásny a šľachetný skutok, lebo myslel na vzkriesenie. Veď keby sa nebol nádejal, že padlí raz budú vzkriesení, bolo by bývalo zbytočné a nerozumné modliť sa za mŕtvych. Pamätal tiež, že je veľmi krásna odmena prichystaná pre tých, čo nábožne zosnuli. Svätá a nábožná to myšlienka! Preto nariadil túto zmiernu obetu za mŕtvych, aby boli zbavení hriechu.
BIBLIA, Druhá kniha Machabejcov, 12. kapitola, verše 38 – 46
Cirkev chápe svoje mystické spoločenstvo aj tým, že si od prvo-kresťanských čias uctievala pamiatku zosnulých. Naše prosby, modlitby, sväté omše, dobré skutky môžu zomrelým účinne pomáhať prejsť z očistca do stavu večnej radosti. Kresťania vyznávajú, že tak ako Kristus vstal z mŕtvych a žije naveky, tak aj spravodliví po smrti budú žiť s nim. Viera vo vzkriesenie je podstatným prvkom kresťanstva. Modlitba za zomrelých patrí k najstaršej kresťanskej tradícií a spomienka na nich je súčasťou každej omše.
Odpočinutie večné daj zomrelým, Pane
a svetlo večné nech im svieti.
Nech odpočívajú v pokoji
Obdobie prípravy na stretnutie s prichádzajúcim Vykupiteľom.
Adventný veniec
Zhotovoval sa už v 19. storočí. Nápad pochádza od hamburského duchovného Johana Wichlerna. V r. 1860 zavesil vo svojom dome čečinový veniec s 24 sviečkami. Dnes do venca vkladáme štyri sviečky, podľa počtu adventných nedieľ.
V tých dňoch vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu po celom svete. Tento prvý súpis sa konal, keď Sýriu spravoval Kvirínius. A všetci šli dať sa zapísať, každý do svojho mesta. Vybral sa aj Jozef z galilejského mesta Nazaret do Judey, do Dávidovho mesta, ktoré sa volá Betlehem lebo pochádzal z Dávidovho domu a rodu, aby sa dal zapísať s Máriou, svojou manželkou, ktorá bola v požehnanom stave. Kým tam boli, nadišiel jej čas pôrodu. I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ, lebo pre nich nebolo miesta v hostinci.
Betlehem
V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ A hneď sa k anjelovi pripojilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili:
„Sláva Bohu na výsostiach
a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“
Keď anjeli odišli od nich do neba, pastieri si povedali: „Poďme teda do Betlehema a pozrime, čo sa to stalo, ako nám oznámil Pán.“ Poponáhľali sa a našli Máriu a Jozefa i dieťa uložené v jasliach.
Nový zákon, evanjelium podľa Lukáša, 2. kapitola, verše 1 – 19;
Najstaršia zmienka o slávení Ježišovho narodenia - 25. decembra má pôvod v Ríme. Ide o správu z roku 354, ktorá sa objavila v kalendárnych záznamoch Depositio episcoporum et Depositio martyrum.
Skutočný deň Kristovho narodenia nepoznáme. Dejinno-náboženská hypotéza vychádza z kresťanskej interpretácie rímskeho sviatku narodenia Slnka (Natalis Solis invicti), ktorý sa v Rímskom impériu slávil 25. decembra. Kresťania tento deň interpretovali v kresťanskom duchu. V Depositio martyrum sa uvádza: 25. 12. natus est Christus in Bethlehem Iudeae.“
Slnko ako Kristus sa znázorňovalo aj na starokresťanských náhrobkoch.
Rímski kresťania sviatok odvádzali z biblických citátov: Kristus - Slnko spravodlivosti - Sol iustitiae
(Mal 3,20);
Kristus - Svetlo sveta - Lux mundi
(Jn 8,12).
Z Ríma sa slávenie narodenia Ježiša Krista rozšírilo do Afriky, južnej Itálie a Španielska.
K vianočnej atmosfére patria betlehemy s jasličkami, postavami svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Prvé drevené jasličky boli postavené už v 7. storočí v bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme. Známe sú jasličky postavené sv. Františkom z Assisi v roku 1223, čo slúžilo k prehĺbeniu rozjímania o tajomstve vtelenia Krista. Jasličky sa rozšírili ako vianočný zvyk po celom vtedajšom kresťanskom svete.
Keď sa za čias kráľa Herodesa v judejskom Betleheme narodil Ježiš, prišli do Jeruzalema mudrci od východu a pýtali sa: „Kde je ten novonarodený židovský kráľ? Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť.“ Keď to počul kráľ Herodes, rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním. Zvolal všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vyzvedal sa od nich, kde sa má narodiť Mesiáš. Oni mu povedali:
„V judejskom Betleheme, lebo tak píše prorok:
- A ty, Betlehem, v judejskej krajine,
nijako nie si najmenší medzi poprednými mestami Judey,
lebo z teba vyjde vojvoda,
ktorý bude spravovať môj ľud, Izrael.“
Tu si dal Herodes potajomky zavolal mudrcov a podrobne sa povypytoval, kedy sa im zjavila hviezda. Potom ich poslal do Betlehema a povedal: „Choďte a dôkladne sa vypytujte na dieťa. Keď ho nájdete, oznámte mi, aby som sa mu aj ja šiel pokloniť.“
Oni kráľa vypočuli a odišli. A hľa; hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo dieťa. Ako zbadali hviezdu, nesmierne sa zaradovali. Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho matkou, padli na zem a klaňali sa mu. Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu. A keď vo sne dostali pokyn, aby sa nevracali k Herodesovi, inou cestou sa vrátili do svojej krajiny.
Evanjelium podľa Matúša, 2. kapitola, verš 1-12;
Betlehemská hviezda
Niektoré významné udalosti opísané v Biblii je možné konfrontovať s astronomickými výpočtami. Platí to aj o betlehemskej hviezde, ktorú spomína Matúš (Mt 2, 1-12). Nešlo o kométu, ako sa zvykla zobrazovať na betlehemoch. Tak ju prvýkrát namaľoval taliansky maliar Giotto di Bondone (1267-1337), na základe jej zjavu v r. 1301.
Podľa dobových názorov boli kométy nešťastným znamením, nehodili sa pre ohlásenie radostnej zvesti o narodení Vykupiteľa.
Väčšina astronómov sa kloní k názoru, ktorý ako prvý vyslovil Johannes Kepler: biblická hviezda je konjunkciou planét.
V r. 7 pred Kristom došlo až k trojnásobnej (jún, august, december) konjunkcii planét Jupiter a Saturn v súhvezdí Rýb. Mudrci boli zrejme astrológmi. O tomto úkaze zanechali babylonskí mudrci správu aj na hlinenej tabuli, objavenej archeológmi v r. 1925.
Podľa týchto údajov sa Kristus narodil niekedy o 7 rokov skôr. Roku 532 sa o výpočet dátumu jeho narodenia pokúsil opát rímskeho kláštora Dionysius Exiguus, ale dopustil sa niekoľkých chyb.
Traja mudrci (králi) – Zjavenie Pána
Sviatok Zjavenia Pána, ľudovo nazývaný sviatok Troch kráľov je svojim obsahom podobný sviatku Narodenia Pána. Boh sa ľudstvu zjavuje ako človek, ako dieťa. K Dieťaťu prichádzajú jednoduchí pastieri a neskôr aj mudrci, ktorí z postavenia hviezd vyčítajú, že sa v Izraeli narodí veľký kráľ.
Sviatok Zjavenia Pána je slávnosťou prijatia a uznania Krista. Sprevádzali ho ľudové zvyky. Na kresťanskom Východe sa svätí krstná voda a žehnajú sa rieky.
V strednej Európe je zvykom požehnávať domy, pričom sa na dvere kriedou píšu písmena C+M+B s uvedením letopočtu. Tri známe písmená G(C)+M+B nie sú začiatočné písmená mien mudrcov - Gašpar, Melichar, Baltazár, ako sa ľudovo traduje. Sú skratkou latinského:
Christus mansionem benedicat
Kristus požehnaj tomuto domu.
Pôstne obdobie je prípravou na Veľkú noc. Kresťania pôst začínajú Popolcovou stredou. Veriaci sa vtedy dávajú symbolicky poznačiť popolom.
Židia si udalosti Exodu pripomínali každoročným sviatkom Veľkej noci. Na túto počesť jedli veľkonočného baránka a jeho krvou si pomazali veraje dverí.
Termín Veľkej noci sa každoročne mení.
So spomienkou na zosnulých úzko súvisí slávnosť Všetkých svätých. Tento sviatok vychádza z historickej udalosti, ktorou bolo zasvätenie rímskeho Pantheonu, chrámu všetkých rímskych bohov, Panne Márii a všetkým svätým. Bolo to 13. mája 609.
V tom istom kraji boli pastieri, ktorí v noci bdeli a strážili svoje stádo. Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva. Zmocnil sa ich veľký strach, ale anjel im povedal: „Nebojte sa. Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom: Dnes sa vám v Dávidovom meste narodil Spasiteľ Kristus Pán. A toto vám bude znamením: Nájdete dieťatko zavinuté do plienok a uložené v jasliach.“ A hneď sa k anjelovi pripojilo množstvo nebeských zástupov, zvelebovali Boha a hovorili:
Skutočný deň Kristovho narodenia nepoznáme. Dejinno-náboženská hypotéza vychádza z kresťanskej interpretácie rímskeho sviatku narodenia Slnka (Natalis Solis invicti), ktorý sa v Rímskom impériu slávil 25. decembra. Kresťania tento deň interpretovali v kresťanskom duchu. V Depositio martyrum sa uvádza: 25. 12. natus est Christus in Bethlehem Iudeae.“
